Nikky: "Nesúď ľudí, kým si nebol v ich situácii."

Minulý mesiac sa nám v krátkosti, vo svojej upútavke predstavila blogerka a hrdá mamička, ktorá má rada záhady a skladanie puzzle. Ak nás už nejaký ten piatok sledujete, tak viete, že nehovorím o nikom inom ako Nikky. 

Azda by som sa chvíľu aj zdržala pri spomínanej upútavke, v ktorej si sa zmienila, že rada čítaš. Máš aj nejaký obľúbený žáner?

- žáner to neviem. Moja mamina je, až by sa dalo povedať fanatický knižný fanúšik Stephena Kinga. Vlastní všetky tituly, ktoré vyšli v češtine alebo slovenčine a to, čo sa mihlo u nás doma, to som prečítala. Ale tieto horory ma fakt bavili a bavia. 

Po presťahovaní do Bratislavy, mi v prvej bratislavskej práci ukázala knižku od Dominika Dána a tým som úplne prepadla, takže detektívky z Nášho mesta sú už pár rokov mojim knižným topom. Aj posledná prečítaná knižka je "dánovka". 

Detektívky ma pomerne bavia, mám aj dve od Joa Nesba, ale keď sa prepracujem k recenziám na knižky, tak tam bude vidieť, že žáner nie je úplne vyhradený. 

Podobne to mám v hudbe, počúvam veľmi veľmi veľa žánrov, ktoré sa vzájomne možno až vylučujú - rap a punk. 

Práve sa pozerám na knihy, ktoré vidím a mám tam Inferno od Dana Browna, Mengeleho zmiznutie, Neobyčajný domov slečny Pellegrinovej, Miluj svoj život - fakt mix :-D

Z toho sa mi zdá, že máš rada záhady. Pre mňa je záhadou, ako sa človek bežne dostane k zberu Barbie bábik. Čo k tomu priviedlo teba a ako dlho sa tomu už venuješ?

Čo ma priviedlo k zbieraniu, tak to presne neviem. Ja som na strednej povedala, že si z prvej výplaty kúpim bábiku Barbie. A prvú som si naozaj kúpila v Čechách (teda v mojej prvej práci), viem, že to nebolo z prvej výplaty, ale vôbec si na to nepamätám, cca rok 2007. Nepamätám si ani nákup ďalších dvoch. 

Potom bola pauza a vo vianočnom období roku 2011, som brigádovala v Kauflande a tam mali trojicu krásnych dlhovlasých Barbie a jedna mala úžasné ružové vlasy. Asi týždeň som ju tam obdivovala až som si ju nakoniec kúpila. 

Stála 9,90€ a bola som z nej úplne užasnutá, ale dosť som ju skrývala, hlavne pred svojím vtedajším, čerstvým partnerom. 

V roku 2012 som začala pracovať v potravinách, v jednom bratislavskom nákupnom centre a hore na poschodí bol Dráčik, kam som občas zašla pozrieť puzzle a uvidela som tam tmavovlasú morskú pannu a bola to okamžitá láska. 

Lenže som si hovorila, že mám 25 rokov, že proste som na Barbie stará a že čo s ňou ako budem robiť (vôbec som vtedy netušila, že existujú zberateľské Barbie a dospelí zberatelia). 

(zdroj)

Vtedajší partner videl, že ma niečo trápi, že som proste mysľou neprítomná, asi po štyroch dňoch to zo mňa vytiahol a povedal pamätnú vetu, ktorú považujem za začiatok svojho zberateľstva: "Ak sa s ňou budeš hrať, tak si ju teda kúp." Ja som si ju kúpila a asi hodinu som s ňou skúšala jej teplotnú premenu v kúpeľni. 

Odvtedy som spoznala svet zberateľov, naučila sa kolekcie, názvy tiel a tvárí, ale hlavne som spoznala úžasných ľudí, či už inernetovo, ale aj osobne a kvôli nim som enormne vďačná, že si ma Barbie našli aj v dospelosti. Takže venujem sa tomu tak naozaj od apríla 2012.

Čo si myslíš o ľuďoch, ktorí sa snažia na spomínané bábiky podobať? Ľudská Barbie alebo Ken, ak som to správne preložila, keďže terminus technikus mi v tomto smere žiaľ veľmi nejde. :-)

Úprimne, nepáči sa mi to, nefandím tomu, hlavne som ešte nevidela takéhoto človeka, že by sa naozaj na Barbie/Kena podobal. 

Ži a nechaj žiť, ale za mňa toto je moc. Ale toho, čo je v mojom osobnom vkuse moc, je veľa, ale prehnané plastické operácie tam majú svoje čestné miesto :-)

(zdroj)

Čo sa blogu týka, máš nejaké tvorivé, či zberateľské plány do budúcna?

Tvorivé, ak sa to tak dá povedať, tak by som chcela vychovať dobrého človeka, to je taká celoživotná tvorba <3 Ale, čo sa týka blogu, určite by som chcela dokončiť tehu denník, recenzie na knihy, recenzie na filmy a chcela by som zdigitalizovať všetky svoje básničky, ale úprimne neviem, či sa to niekedy vôbec podarí.

Čo sa týka zberateľstva, chcela som vyzbierať všetky bábiky z kolekcie Basics Barbie a získať všetky zberateľské morské panny Barbie, čo sa mi podarilo, takže čo sa týka zberateľstva už to nie je taká obsesia ako na začiatku. 

Samozrejme, stále sú bábiky, ktoré by som rada mala vo svojej zbierke, ale už to nie je také, že by to bolo nutno nutné. Samozrejme, moje zmýšľanie sa narodením Pampúšika v mnohých, až by som povedala všetkých, totálne zmenilo.

Je super, že takto zvládaš rodinku s novým prírastkom a aj tvorenie. Čo ti pomáha relaxovať po tipujem, že náročnom dni?

- zvládam :-) No, úprimne nemám ten pocit. Už aj pred bábom som nestíhala a teraz samozrejme nestíham ešte viac. Samozrejme niektoré dni sú náročnejšie, niektoré menej. Dnešný bol napr. veľmi vydarený po 3 uplakaných. 

Relaxovať mi pomáha v podstate "práca" :-D :-D 

Približne okolo 21:00-22:00, keď už spia obaja moji muži, otvorím noťas, vezmem papiere, pripojím oba telefóny a triedim fotky, skenujem, píšem maily a vytváram články. Niekedy aj dva-tri dopredu, pritom mám pustenú nejakú hudbu alebo nejaký youtube, niekedy klasickú telku.

Je niečo ďalšie, čím si pomáhaš pri tvorbe? Akýsi rituál? :-D

Tak moja tvorba spočíva v podstate iba v písaní - teda nekreslím, nemaľujem, nevyrábam, nevytváram nič hmotné. Proste len virtuálne (ale aj normálne písaným písmom do zošita) píšem. 

Kým som ešte nemala synčeka, tak som si zvykla urobiť čaj alebo kávu a položiť na posteľ k noťasu a preto náš matrac vyzerá ako vyzerá. 

Teraz píšem väčšinou po večeroch až nociach, takže tam ide len podmaz z youtube zvyčajne, ako práve teraz.

Tak sa toho asi zas tak veľa nezmenilo. Azda okrem času na tvorenie. :-) Nájsť ho dostatok môže byť pre niekoho výzvou. Čo ty? Čo znamená výzvu pre teba? Napríklad v tvorivej oblasti? Alebo pokojne aj zo života? 

Tak z blogu je výzva dokončiť všetky rozpracované témy a všetko, čo mám ešte v hlave, ale hlavne najprv dokončiť to, čo mám už rozrobené. 

To isté je tak v živote, dokončiť rozpracované veci, to je pre mňa asi taká celoživotná výzva. 

Som typický sangvinik, nadchnem sa pre veľmi veľa vecí, veľmi veľa začnem, akurát nedokončím. Takže toto pre mňa je taká výzva, na tomto popracovať. 

Taktiež výzva je samozrejme vychovať zo synčeka dobrého a šťastného človeka a potom je pre mňa veľká výzva prekonať svoje strachy, ktorých nie je práve málo a vybaviť si šoferák a začať šoférovať. 

Myslím, že v 33 rokoch je predo mnou ešte veľmi veľa životných výziev, ale v podstate sa na to teším.

Tá posledná veta je tak príjemne optimistická. Predsa tvoj denníkový blog svedčí o tom, že máš pestrý život, nabitý výzvami. Také niečo muselo vyústiť do realizácii rôznych nových poznatkov.  Aká je najlepšia rada, ku ktorej si sa v živote dopracovala alebo akú si dostala? Prípadne, nový poznatok.

Hmm...Ťažké otázky...najlepšia rada: Asi uži si každý deň ako svoj posledný. Je to taká otrepaná fráza, ale odkedy som bola párkrát k pani smrti bližšie než zvyčajne, tak ma to zmenilo. 

Netvrdím, že si úplne užívam na 100% každý deň, proste 15 minútový plač a krik dieťatka, ktorému nedokážem pomôcť, lebo netuším, čo mu je, to si užiť nedokážem, ale viem, že to pominie a stále si hovorím, že som šťastnejšia než neviem aké percento rodičov, ktorí majú choré dieťatko a som za to tak neskutočne vďačná. 

Som vďačná za bohatstvo, ktoré mi je dopriate - jedlo, posteľ, strecha nad hlavou, partner, synček, rodina a priatelia.

K čomu som sa v živote dopracovala? 

Dopracovala som sa k poznaniu, nesúď, kým si v tej situácii nebol a aj keď si v nej bol, tak nič o tom človeku nevieš. 

Dám taký príklad. Kým som nemala dieťatko, tak som bola morálne presvedčená, že dieťatko prestane plakať, keď ho maminka vezme do náručia. Proste som úplne nechápala, prečo tie ženy vozia tie revúce deti v kočíkoch, prečo ich nevezmú na chvíľu na ruky, nepomojkajú a že to bude v poriadku. Tak naivné. 

Dnes by som svojmu ja nafackovala. Žiaľ, mamina náruč je síce zázračná, ale prsník/fľaštička/nová plienka/dudlík/hračka sú občas o mnoho mnoho mnoho mnoho viac. 

Takýchto situácií je ale veľa aj mimo mamičkovania. Niekedy mám stále také úvahy, prečo toto alebo tamto, ale už to nesúdim a už vôbec neodsudzujem. 

Nebudem sa hrať na sväticu, že sa nad tým nezamýšľam, trebárs nedávno nad pani učiteľkou zo škôlky v krátkych šatočkách a sandálkach na platforme. 

Ako bola to kočka, ale úprimne ako by sa jej v tom bežalo, keby si niektoré dieťatko zmyslelo rozbehnúť sa do cesty, tak to by som asi nechcela vidieť a buďme úprimní, predpokladať, že detičky budú vzorovo cupitať počas vychádzky, v to asi ani pani učiteľky nemôžu dúfať.

Keď už sme pri tom, aký pohľad ti dal život na určité veci. Je niečo čo ti dalo trebárs blogovanie?

- čo sa týka osobného blogu dalo mi to proste možnosť vypísať sa, tiež si tie veci pamätať, lebo s pamäťou to mám dosť blbé a proste sa podeliť o tie svoje myšlienkové pochody so svetom, aj keď o to asi svet extra nestojí :-D

- čo sa týka zberateľského blogu tak mi to dalo svet, ktorý som nepoznala a netušila som, že existuje a hlavne mi to dalo anjelov, ľudí, z ktorých sa stali moji osobní a skutočne intímni priatelia, ktorí mi už pomohli v mnohých životných situáciách. 

Pomáhali mi samozrejme so zberateľstvom, ale tiež angličtinou, tehu otázkami. Jedna zberateľská kamoška mi darovala postieľku, vaničku a veľa tašiek oblečenia pre malinkého a to bola baba, ktorú som videla vtedy 2x. 

Luci, neviem, či si to niekedy prečítaš, ale neskutočne Ti za to ĎAKUJEM. Ale mnohí ma proste vypočuli, keď som bola na dne, keď som mala čierno čierny deň , ale tiež boli pri mne, keď môj svet mal všetky farby dúhy a a to im neskutočne ĎAKUJEM.

To je veru pekné, mať v živote takých, ako vravíš, anjelov. Ja sa ti zas chcem poďakovať, že si si aj popri rodinných a iných povinnostiach, našla čas na klub a túto besiedku.

Prajúc ti všetko dobré, teraz ešte prenechám slovo Chudobkiným otázkam z Úvodníku.

Ch: Co konkrétně tě přivedlo k blogování?

N: K písaniu ako takému asi vlastné vnútro, keďže som objavila na tejto doméne svoje staré veci, tak by som asi povedala, že potreba vyjadriť svoj názor a pripadne naň dostať odozvu. K blogu o zberateľstve Barbie ma priviedli iné zberateľské blogy, z ktorých sa neskôr stali priateľstvá a osobné stretnutia, za ktoré som extrémne vďačná.

CH: Ví tvé okolí o tvém blogu nebo ho udržuješ v tajnosti?

N: Vie aj nevie zároveň, partner vie, že mám aj "svoju" stránku s "našimi bábikami" (celkom slušne si ich adoptoval), ale o puzzle blogu, ktorý žiaľ neobnovím a osobnom blogu nemá tušenia. 

Zvyšok rodiny a priateľov skôr nie. Ono je to asi tak, nemám problém to priznať, ak príde na to reč, ale bežne sa nechválim, že aj blogujem.

Ch: Je to asi hodně brzy, ale plánuješ větší rodinku nebo jen jednoho sladkého andílka?

N: Plánujem je na mňa enormne ťažké slovo, úprimne, ani Daník nie je plánovaný. Zo zdravotného hľadiska musíme minimálne 1,5 roka a ešte lepšie 2 roky čakať na zahojenie jaziev.

Neviem ako vy, milí čitatelia, no vo mne rozhovor zanechal príjemne optimistický pocit. Pokojne sa s nami v komentári podeľte o tie vaše. 

My sa opäť "vidíme" piatok, keď sa nám v najbližšej upútavke predstaví ďalšia členka, s nepopierateľným vzťahom ku svetu Harryho Pottera. 

Aj jej môžete položiť svoje otázky v spomínanej upútavke.

Dovtedy vám ešte pripomínam, že prihlasovanie sa do besiedky je i naďalej otvorené TU. 

Príjemný zvyšok víkendu vám praje, váš klub.